S priateľom sme spolu rok a pol, obaja po nevydarených dlhoročných vzťahoch (on 2 deti školského veku v striedavke, ja 1 v mojej starostlivosti). Nehádame sa, je nám spolu pekne, jazdíme na výlety, dovolenky, zvelebujeme si navzájom svoje domovy a ten prešov sex. On pozná moju rodinu i syna, ja jeho rodičia a najbližších priateľov. Stretávame sa len keď nemá deti. Jeden týždeň štvrtok + nedeľa navečer s prespaním. Druhý týždeň od štvrtka navečer do nedele dopoludnia. Jeho deti ešte ani nepoznám, dôvod neviem… Hneď na začiatku mi povedal, nech ho do ničoho netlačím, preto sa nepýtam, len občas niečo nadhodím. Ide o to, že ako ide čas, tak ma viac a viac trápi jedna vec…
Toto mi do budúcna nestačí. Milujem ho, chcem s ním byť, chcem vedľa neho zaspávať, chcem podnikať spoločné aktivity s našimi deťmi. Chcela by som, aby sme časom boli rodina (uvedomujem si, že to nemusí byť idylka). Sme spolu často, napriek tomu sa cítim sama, akoby som ani v žiadnom vzťahu nebola. Nepotrebujem ho mať celý deň za zadkom, mám svoje koníčky a záľuby, ani za ním nepotrebujem chodiť ako chvostík. Nikdy sme sa o tomto nebavili, napriek tomu viem, cítim, že on je takto spokojný, meniť nič nechce, vyhovuje mu jeho chlapský barák, pohoda a užívanie si. Myslím si, že ma má rád. Naši najbližší dokonca tvrdia, že je vidieť, že ma miluje, napriek tomu náš „vzťah“ nikam neposúva…
Moja vŕba(osobka, ktorá všetko vie, pozná nás) mi radí, nech ešte počkám, dám mu čas, že ku všetkému dozreje. Lenže ma to ničí.. Večer čo večer plačem, premýšľam o rozchode, bojujem sama so sebou. Ten pocit, že len strácam čas s človekom, ktorý o mňa vlastne nestojí ako o partnerku… Potom si vybavím, ako sa ku mne správa, stará sa, opatruje. Obaja si dávame toľko lásky…. Som v pasci a neviem, čo mám robiť. Nie som schopná s ním o ničom z toho hovoriť. Nič netuší, alebo tuší z narážok, ale nerieši a ja čím ďalej tým viac premýšľam, či to má zmysel, alebo nie.