Mám dve malé deti a partnera, s ktorým nám to neklape posledné roky, už vedľa seba len tak prezívame, ja sa snažím s ním veľa komunikácie nenadväzovať, nech nie sú zbytočne problémy. Snaha som o vzkriesenie vzťahu mala veľa, dlhá doba vysvetľovania, plače, knižky o vzťahoch a seba rozvoji, … ale nikam to neviedlo, on je pán dokonalý a bezchybný … až som sa dostala do fázy stagnácie, že už je mi partner úplne jedno. Tak vedľa seba žijeme len ako spolubývajúci. Problémov je celkom za tú dobu nastrádaných dosť – v horších chvíľach nula podpory, výsmech, nula pomoc s deťmi, aj keď som nemala nikdy stráženie a prosila som – radšej vždy bol niekde inde ako s nami, jeho sebeckosť a preferovanie rodičov pred nami…
za tie roky už u mňa klesol, že asi nie je nič, v čom by sa to mohlo u mňa zlepšiť. Partnerovi naša situácia nevadí, nič nerieši, žije si svojim životom vedľa mňa a deti, rieši si svoje koníčky a občas si zahrá na super otec, to ho ale dlho nebaví. Zvykla som si, ale občas ma tá situácia dostihne.. chýba mi láska, podpora, pohladenie… Napríklad ako dnes, deti som slávnostne zaviedla sama do škôl a škôlok, potom ich vzala na zmrzlinu, pokúpili sme ešte nejaké potrebné veci do školy. Bola som na deti pyšná, ako všetko zvládli. Prišli sme k večeru po celom dni domov, muž na gauči a v tom malý, že mu nie je dobre a začal zvracať.
Partner všetko sledoval z gaučia a akurát po mne, čím chudáka zase kŕmim, že za to môžem zase ja. Prečo mu kupujem zmrzlinu, že je to moja vina… a že sa mu z toho zvracania nadavuje a nech idem tie zvratky upratať a vydrhnem ten koberec. Ja som medzitým upokojovala syna, osprchovala ho aj seba a išla potom drhnúť koberec a celé to na mňa dopadlo a začala som plakať, že to už nieslo zastaviť. Teraz si nedávam aj v duchu mu, ako mi každú peknú chvíľku vie pokaziť. Zajtra mám ísť po materskej prvýkrát do práce, tak asi k tomu aj ten strach z nového.